Tip na výlet s deťmi – Múzeum Andyho Warhola

Mať chlapa z Prešova a nespraviť si výlet do Medzilaboriec (aby sme videli Múzeum Andyho Warhola, nie vlakové prekladisko) bolo pre mňa ako natrieť si chleba, hodiť ho do vzduchu, a čakať, že nepadne natretou časťou na zem. Nemožné. Furt mal dáku výhovorku. Teplo je. Zima je. Mokro je. Pes mi zožral úlohu a tak podobne. Dokopať ho k činu mi trvalo „iba” štyri roky. Vytrvalo sľuboval, že RAZ pôjdeme, ale isto sám nečakal, že to „raz” príde, keď budeme v trojici.

(ne)Vyhľadávané múzeum

Vždy ma fascinuje, ako niektoré krajiny dokážu vyťažiť turistický potenciál zo zdanlivo úplne banálnych vecí (ja proste ten vodný vír v Saltstraumene nikdy nerochodím, že k tomu nás niekto poslal…). Rovnako ako nepochopím, ako na Slovensku nedokážeme vyťažiť turistický potenciál z úplne bombových atrakcií. Mať takéto múzem v New Yorku, alebo hoci trebárs v Jarabej (nie tej na Horehroní, ale tej v Španielsku), stáli by sme naň ochotne rady. Ale keďže Múzeum Andyho Warhola je až v Medzilaborciach, v oblasti známejšej ako tam „kde nič nie je”, kde radšej aj vlaky zhoria, než by prišli, zavíta tam len veľmi málo Slovákov. Aspoň to nám povedala pani pracovníčka múzea.

Viac ako lokálov tu stretajú Poliakov, Ukrajincov a v poslednej dobe hlavne mladých ruských umelcov. A pritom, keby sa Andyho rodičia neodhodlali na emigráciu, chalan by sa narodil neďaleko Svidníka a skončil by v mäsokombináte snáď aspoň v Prahe. Ako potomka slovenských emigrantov ho teda môžeme (aspoň čiastočne) považovať za svojho a jeho múzeum, mimochodom jediné svojho druhu v Európe, by si isto zaslúžilo viac našej pozornosti. Prečo teda tomu tak nie je?

Lebo na východe Slovensku to je tak

Kedykoľvek prídem na východ, vždy ma zaskočí, koľko tam toho je. Dedinky okolo väčších miest si žijú rovnako ako satelity Bratislavy. Nové domy, mladé rodinky, zápchy kde oko dovidí…Nie je to tak, že by tam nič nebolo. Práve naopak. Čo však východu, rovnako ako zvyšku Slovenska, chýba je cestná infraštruktúra (och, viem, šokantné zistenie). To by sprístupnilo aj tie ďaleké Medzilaborce. Veď je to na smiech, že z Bratislavy dôjdem skôr do Mníchova, ktorý je ešte o 50 km ďalej, ako Medzilaborce. Akože wtf?!

Rozhodnutie, že sa na takúto štreku dám aj s plienkovým spolupasažierom teda stojí na atraktívnosti danej lokality. Mníchov versus Medzilaborce… hmm, ťažký oriešok! Oba sú na M, ale v slove Medzilaborce je viac spoluhlások. Kým Mníchov má Marienplatz, Medzilaborce majú kruháč (ha! to ste isto nevedeli!). Som zmätená. Toľko podobností… Nakoniec to za mňa rozlúskne Oktoberfest, ktorý začína o niečo neskôr. Medzilaborce a Múzeum Andyho Warhola majú zelenú. Teda ak nás tam ten oplan konečne odvezie.

Po ťažkom brainstorme s výberom destinácie do 6 hodín si položím životne dôležité otázky. Oplatí sa mi to vidieť? Je to niečo, čo by som si pozrela aj 2x? Má vôbec zmysel chodiť tam s dieťaťom? Fakt tam pôjdem cez Havaj? Koľko to celé bude trvať? A keďže odpoveď na ne som nikde nenašla, lebo som ich nehľadala, rohodla som sa vám priblížiť, ako to na tom divokom ďalekom východe je.

Cestami necestami

Na úvod hneď poviem, áno, ide sa tam cez Havaj. Tento Havaj to však najďalej dotiahol do zoznamu bizarných názvov obcí na Slovensku spolu s Krvavými Šenkami alebo Hornými Otrokovcami. Aj by sme sa odfotili s ich tabuľou, keby sa po ceste okrem nás neplavil aj Noe na svojej arche. Tak lialo. Najrýchlejšia cesta z Bratislavy do Medzilaboriec vedie cez Prešov, Stropkov a Havaj (498 km, 5h a 29 min.), ale s kúskom kreativity a kinedrilu by ste sa dostali aj cez Bardejov, Svidník a Havaj (526 km, 6h a 5 min.). Ak vám božechráň skrsla myšlienka ísť sem hromadnou dopravou, 2x si to rozmyslite. Najkratšia cesta trvá iba 9 hodín s niekoľkými prestupmi. No nie je to paráda? Skoro toľko isto by vám to trvalo aj na americký  Havaj. Paradzina. 

Haló, Múzeum Andyho Warhola? Is det ju?

To, že sme dorazili do Medzilaboriec nám oznámila akurát suchá tabuľa s ukrajinskou alternatívou názvu. Áno, na Slovensku máme dvojjazyčne značené tabule aj v ukrajinčine. Odkážte niekto Janovi, že keď pôjde do tankoch na Budapešť, nech to rovno vezme cez Kyjev.

Každopádne, Andyho mesto pôsobí pochmúrne. Môže to byť tým počasím, ale skôr to bude nedostatkom farieb. Zaujímalo by ma, kde skončili peniaze, ktoré z Únie dostávali na projekt Warhol City už od roku 2005. Prečítajte si ten prelink na Nový Čas. Kaliho menovec tam rozpráva o tom, čo všetko spravia. Ale akosi nespravili ani v roku 2018.

Od vstupnej tabule až po samotné múzeum nevidíme ani jedinú smerovú tabuľu s Andyho pošahaným účesom. K múzeu proste prídeme ako Andrej D. k titulu ako slepá kura k zrnu. Pripisujem to tomu, že jediná cesta cez toto okresné mesto (áno áno, ŠPZ ML nie sú Michalovce) vedie okolo Múzea. A tiež tomu, že v tom lejaku ideme asi tak 30 km/h a máme čas sa obzerať. Parkovacích miest pred múzeom nie je bohviekoľko, ale keďže všetci príčetní ľudia sedia doma a jedia nedeľný obed, zaparkujeme hneď. A zadarmo. Oproti parkovisku je aj krásny pravoslávny kostol, ktorý si jedného dňa určite pôjdem pozrieť aj zvnútra. No teraz pomedzi kvapky bežím opačným smerom, aby som sa konečne dostala tam, kde slovenská noha vstúpi len zriedkavo.

S dieťaťom do 5 rokov je to challenge

Nie je dieťa ako dieťa. Sú deti, ktoré sú v kočiaroch/nosičoch, sú deti, ktoré sa plazia, ďalšie samostatne chodia, ale padajú a potom sú tu tie, ktoré samé chodia, vyfuckujú vás, keď sa im niečo nepáči a ťukajú si do mobilu. Tak pre túto poslednú kategóriu múzeum rozhodne môžem len odporučiť. Pre tie ostatné vám radím: buď si vezmite nosič, alebo dvoch nabúchaných miesičov, čo vám kočiar budú nosiť hore dole. Je tam viac schodov ako na Eiffelovku a výťah im vraj sľúbili postaviť za štátne, ale záhadne sa na to zabudlo. My sme boli bez nosiča aj kočiara, takže náš potomok robil primeranú show jeho povahe. Bľak na celé múzeum, ak sme mu náhodou nedovolili hodiť rybičku z tretieho poschodia…

Nečakajte ani prebaľovacie pulty a už vôbec neblúznite o súkromí na kojenie. Je to síce Múzeum Andyho Warhola – vizionára a priekopníka moderného umenia –  ale budovalo sa ešte v časoch (1991), keď sa predpokladalo, že žena na materskej má sedieť doma na riti a smažiť rezne. Tobôž dakam chodiť s dieťaťom. Keď už sme pri tých mínusoch – osobne mi chýbala aj možnosť zakúpenia malého snacku. Bol tam jeden automat na sladkosti, ale to sa mne osobne zdá málo.

Z plusov by som vyzdvihla 90% originálnych obrazov, rovnako ako možnosť vidieť Andyho oblečenie alebo rodový strom jeho rodiny. Zaujímavá je aj vosková figurína Andyho, ktorá je fakt desivá – tak skutočne pôsobí. Oceňujem možnosť zakúpiť si suveníry od magnetiek, cez záložky či pohľadnice až po tričká, plagáty, hrnčeky a tašky. Múzeum je postavené na veľkorysej ploche, takže tlačenica nehrozí.

Priestory samotnej výstavy sú pekne spravené, ja ich kvitujem. Samozrejme, tento bod je aj otázkou vkusu, niekto so mnou súhlasiť nemusí. Samotná budova a vstupná hala sú na tom o dosť horšie. A nevkusnejšie. Žiaľ.

Človek nemusí byť Einstein aby si domyslel, že zábava tohto druhu pre také malé dieťa ako je to naše moc nie je. Pre väčšie deti môžem múzeum len odporučiť. Je to príjemné spojenie umenia s ľahkým tréningom lýtok. V konečnom dôsledku náš výlet hodnotím pozitívne a rozhodne neľutujem, že sme ho absolvovali.

Andyho diela sa oplatí vidieť a ja sa tam raz rada vrátim. Samotné múzeum aj mesto majú ešte na čom pracovať. Avšak fakt, že sú jediným múzeom Andyho Warhola v Európe im dáva výnimočný status, ktorý by bola škoda nevyužiť naplno. A my ich môžeme podporiť napríklad tým, že tam zavítame, zaplatíme vstupné a pri odchode si kúpime malú pamiatku. Napríklad plechovku Cambellovej polievky.

Záverom si to teda zhrňme

Plusy

+ Lavičky/ Tuli vaky v obrazárňach

+ Obchod so suvenírmi

+ Originálne diela aj Andyho oblečenie

+ Zaujímavé priestory

+ Dočasné výstavy iných autorov

+ Moderná a prehľadná web stránka

+ Parkovanie zadarmo

+ Lacné vstupné

+ Deti do 3 rokov zadarmo

+ Personál hovoril slovensky, ukrajinsky, poľsky a anglicky. Na Slovensku wau

Mínusy

– Schody, schody everyrwhere… bež možnosti ísť výťahom – matky s kočiarom majú jednoducho smolu. Aj vozičkári

 – Malé toalety

– Žiadne prebaľovacie pulty

– Bez možnosti zakúpenia jedla

– Bez možnosti kojenia v súkromí

– Keby som chcela zájsť úplne najďalej, chýbal mi aj priestor pre deti, ako napr. nejaká mini výstava, aby sa mohli aj zahrať. Ale to by som už asi veľa chcela, viem 🙂

– Málo čítania o obrazoch resp. nezrozumiteľné vysvetlivky

Niečo medzi

? Personál, ktorý mi síce odpovedal na všetky otázky, ale evidentne som im liezla na nervy a chceli mať akurát svätý pokoj. K malému boli ale veľmi milí a aj sa s ním zahrali.

? Spojený obchod so suvenírmi aj s pokladňou na kúpu lístkou – bez toho, aby to bolo nejak označené. Podľa mňa veľmi divné riešenie, ale proti gustu…

Celkový dojem pre Múzeum Andyho Warhola

7 z 10

Ak vás zaujímajú aj ďalšie naše ďalšie tipy na potulky Slovenskom, klikajte sem.