O tom, ako zo mňa cestovanie spravilo lepšiu maminu

O tom, ako zo mňa cestovanie spravilo lepšiu maminu

„Moje dieťa je kočovník. Kebyže jej kúpim koč, precestuje pól sveta“. Posťažovala sa minule moja mamina Vladkovej detskej doktorke. „Veru a ešte so sebou všade berie malého“, kontruje jej doktorka. Za zdanlivo neškodným rozhovorom, ktorý ma mal len podpichnúť sa ukrýva niečo hlbšie. Je to všeobecne braná predstava, že doterajší život, ktorý matka poznala, s dieťaťom končí.

Zmena je život

Do materstva som vhupla tak trošku nečakane. V apríli som kupovala letenky do Austrálie a plánovala výlet do Nepálu. V júni som už obvolávala poisťovňu a riešila storno a vrátenie peňazí. Bola som v tom. Miesto Bondi Beach na mňa vo februári čakal pôrodný stôl. Napriek prvotnému šoku som nikdy nezapochybovala o rozhodnutí dieťa si nechať. Sebecky som si poplakala, že neuvidím klokany, ale po chvíli som to brala tak, ako to bolo. Utešovala ma predstava, že do Austrálie pôjdeme neskôr, v trojici. Na dieťa som už aj tak mala vek, vhodné zázemie a naivnú predstavu, že mrňús bude naším novým členom do partie. Reči typu: „veď počkaj, si docestovala“ ma sprevádzali celým tehotenstvom, ale tak ako väčšinu podobných fráz aj tieto som s prehľadom ignorovala. Vždy som mala svoju hlavu a predstavy, ktoré som chcela naplniť.

Keď sa sen stretne s realitou 

Ako sa ale začalo ukazovať, moje okolie nebolo ďaleko od pravdy. Po troch mesiacoch s hlavou v záchodovej mise, keď som si dovolila začať dúfať v zlepšenie, som ostala na rizikovom. Zákaz väčšieho pohybu, nieto ešte leteckých výletíkov ma začal dostávať do reality. Alebo lepšie povedané, do reality, ktorú spoločnosť od matky automaticky očakáva. Vo svojich snoch som ostávala nastavená pozitívne, ale všedná každodennosť bez akejkoľek zmeny ma značne ubíjala. Táto usedavá kvočka som proste nebola ja. Vedela som však, že to je len na určité obdobie a že to robím pre dobro toho najdôležitejšieho človiečika. Kým ja som v hlave odpočítala dni, kedy bude drobec tu a bude dosť silný na to, aby sme spolu niečo podnikli, moja rodina a priatelia si začali myslieť, že som to celé konečne pochopila a zmierila sa s tým, že náš cestovateľský život sa skončil.

Toto predsa nie som ja!

Ľudia o mne zvykli hovoriť, že som sebavedomá. Asi mali pravdu. Bola som, až kým som sa nestala mamou. O pôrode a tehotenstve som mala naštudované všetko. O tom, ako byť mamou novému životu nič. Nemala som potrebu sa niečo učiť. Veď je to príroda, nejak už len bude, hovorila som si. O to horšie som znášala zdanlivé neúspechy, ktoré prišli s prvými „skúškami“ materstva. Oni v podstate skúškami ani nie sú, ale dnešná spoločnosť ich vníma tak smrteľne vážne, že maminy ich berú priam tragicky. Nemohla som naplno kojiť, lebo som nemala dosť mlieka. Vyskúšala som bylinky, laktačnú poradkyňu, osobnú sestričku a nič. Ako matka som zlyhala, lebo som nebola schopná nakŕmiť svoje dieťa tak, ako sa očakávalo. Rovnako zle som znášala nedostatok spánku alebo plač malého. Čo robím zle, že nemôže spávať? Plače preto, lebo ma málo cíti, alebo plače len preto, že iné nevie? Je mu niečo? Skúšala som šatkovanie, ergo nosiče, kočíkovanie, ale dieťa aj tak plakalo. Moje sebavedomie sa prepadlo do Mariánskej priekopy. Málokto to vie, ale psychicky som sa dostala na také dno, že som nemohla chodiť sama kočíkovať. Bála som sa, že ak chytí hysák, sama ho neutíšim a celý svet bude vidieť, že som neschopná mater. Náš deň vyzeral asi tak, že som ho nonstop nosila na rukách, deň noc, deň noc, deň noc, lebo len vtedy bol spokojný. Bez dieťaťa som sa nepohla ani na krok. Veď čo ak by ma v stotine sekundy potreboval a ja by som mu nebola poblízku? Mama s mužom ma posielali na pár hodín ísť snowboardovať, nech vypnem, no ja som mala strach. Postupne som úplne strácala seba samú v zúfalej snahe naplniť očakávania všetkých matiek sveta, až som prehliadla, že on je chudák možno taký nervózny z toho, že som nonstop nervózna ja.

Ako z toho von?

Môj Peťo sa mi snažil pomôcť a po prvých troch týždňoch, keď som zväčša len plakala, že mi to nejde zavelil, že ideme do Prešova. Pre mňa nepredstaviteľné. Čo ak bude plakať v sedačke? Čo ak sa mu tam niečo stane alebo sa pridusí? Katastrofických scenárov som mala na každý prst aspoň 11. No hecla som sa a šli sme. Nebudem teraz klamať, že sa stal zázrak a malý razom prestal plakať. Tak ako plakal doma, plakal aj v Prešove. Čo sa ale začalo meniť bol môj pohľad na jeho plač a na môj spôsob materstva. Keďže som dušou kočovník, stačila mi malá zmena prostredia, a môj svet bol hneď krajší. Ešte stále to však nebolo ono, lebo okolo mňa boli ľudia ochotní priskočiť a kedykoľvek pomôcť. Ja som sa potrebovala spoľahnúť len na seba a svoje schopnosti, že to malé škvŕňa udržím pri zdraví a živote aj v cudzom prostredí, tak, ako som to robila roky pre seba.

Prvý impulz

A tak sme vyrazili. Len do Chorvátska, lebo lietadlo mi znepriatelila detská lekárka. Vraj mu niečo praskne v hlave a bude doživotne postihnutý. Kto by tak riskoval, keď vám to povie autorita? Išli sme teda autom. Sami traja. Hádam 10 hodín. A čuduj sa svete, bolo skvele! Bolo to úplne iné, ako dovolenky predtým, ale moja znovunadobudnutá sloboda a sebavedomie ma priam nútili lietať od radosti. Zvládli sme to. Ešte k tomu s akým prehľadom. V uvoľnenej atmosfére som sa konečne vykašľala aj na zúfalé pokusy o kojenie čím som odbúrala ďalší zbytočný stres.

Jeden za všetkých, každá za seba

Po Chorvátsku som pochopila, že toto by mala byť moja cesta materstvom. Vykašľať sa na názory iných aj keď ich to rozhnevá (ako som sa neskôr presvedčila vďaka Albánskym denníkom). Moje hobby je cestovanie. Čo je to vaše? Crossfit? Beh alebo štrikovanie čiapok? Prípadne vaša práca? Čoho všetkého ste sa už vzdali, aby ste naplnili predstavy INÝCH o tom, KTO je dobrá mama? Niekto sa nájde v samotnom materstve a veci s tým súvisiacich. Aj to je cesta a ja ju nikomu neberiem. Na oplátku zas očakávam, že nikto nebude mne brať tú moju. Byť mamou predsa neznamená zmeniť sa a zabudnúť na všetko čo nás kedysi tešilo. Byť mamou by mala byť aj zábava. Robte čo vás robí šťastnými a nečakajte, kým dieťa dospeje do veku, kedy „to pochopí“ alebo „kedy si to bude pamätať“. Lebo to, čo si z vášho koníčka dieťa vezme, keď ho zdieľate spoločne nie je spomienka, ale pocit, ktorý prežívate vy. A pokiaľ zažívate pocit šťastia, je to určite dobrý impulz.

Mňa robí šťastnou materstvo, cestovanie, cestopisné písanie a blogovanie, snowboardovanie aj čítanie severských krvákov. A čo robí šťastnými vás?

3 Replies to “O tom, ako zo mňa cestovanie spravilo lepšiu maminu”

  1. Dulezity je nenechat si do toho kecat!! 😂 Pri cestovani se ma dite podle me uplne nejlip,protoze tolik rodicovske pozornosti jindy nedostane!! 😉 Ze jsem tehotna,jsem opravdu obrecela,ze mi konci zivot,ze se mi hrouti svet…ale pak jsem se rozhodla,ze vsechno jde,kdyz se chce a zaridila se tak! Chodime s malym na skialpy,na kolo,na tury,cestujem,spime v aute… S tim,jak roste,pocty kilometru se rapidne snizuji,protoze chodi sam,ale i tak jsme spolu,jsme na cestach!!

    1. To je super 🙂 veľmi sa teším, že nás, akčných mám je tak veľa. Želám veľa šťastných spoločných kilometrov 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *